Norko je naše vytúžené dieťa, narodené po dlhých rokoch márneho čakania. Tehotenstvo neprebehlo úplne v poriadku, od začiatku som bola na PN, ku koncu tehotenstva som bola už hospitalizovaná a celý december a január som preležala v nemocnici. Boli to najhoršie Vianoce v mojom živote, naplnené strachom o naše bábätko. Už pri vyšetrení na 3D ultrazvuku mi lekár len tak, medzi rečou, spomenul zle uloženú nožičku nášho synčeka, čomu nepripisoval žiaden význam a keď nebol znepokojený on, tak ani my. Kvôli veku a zdravotným problémom som bola nútená rodiť sekciou. Po pár hodinách po pôrode prišla za mnou na oddelenie pani primárka, aby mi povedala, že naše dieťatko sa narodilo s rázštepom podnebia. Jedným dychom ďalej vysvetľovala, ako také malé bábätko kŕmiť, ako preklenúť obdobie, keď bude dieťatko dosť silné na to, aby mohlo podstúpiť operáciu podnebia a aké sú v súčasnosti možnosti. Len som ležala, počúvala a po lícach mi stekali slzy. Nevedela som, čo nás čaká, ako to zvládneme, nemali sme mamu, ani svokru na výpomoc, boli sme na všetko sami. Manžela za mnou na oddelenie pre chrípkovú epidémiu nepustili a ani som nevedela, ako mu to mám povedať. Nebolo potrebné, pani primárka mu to povedala, keď prišiel za nami. Na druhý deň, keď mi doniesli malého na večerné kŕmenie, sestrička mi povedala, aby som sa neznepokojovala, pretože Norko má zasadrovanú nožičku, pretože ju má troška vytočenú a že to je úplne bežné, stáva sa to, po pár týždňoch sa to upraví… Ešte stále som bola v šoku z prvotnej správy a tejto správe som nevenovala ani veľkú pozornosť. Keď je to bežné a “sa to upraví”…
Po príchode domov sa náš život začal točiť okolo synčeka a hlavne sme riešili, ako ho kŕmiť, keďže nevedel sať. Nožička bola stále zasadrovaná a mali sme sa ohlásiť u detského ortopéda. Po návšteve v ortopedickej ambulancii sme neboli oveľa múdrejší. Nohu treba stále sadrovať, aby sa dosiahlo správne postavenie. A tak sa lekár snažil dosiahnuť správne postavenie a sadroval nášho syna celých päť mesiacov. Bez zjavných úspechov. Stále som dúfala, že toto je posledný raz, čo dostane sadru a stále som bola sklamaná. Pamätám si len, že najväčší problém pána doktora a jeho nepríjemnej sestričky bol v tom, že som nenosila so sebou púder na zasypanie nožičky pod sadru. Navyše, považujem za potrebné napísať, že nás nikto počas prvých 6 mesiacov od narodenia, ani pediater, ani ortopéd či neurológ neupozornil na to, že s dieťatkom treba pri takom zdravotnom stave intenzívne cvičiť Vojtovu metódu od narodenia, a že sa dá cvičiť aj so sadrou. Po piatich mesiacoch sa ortopéd „stratil“. Odišiel, preložili ho, neviem, a to nie je podstatné. Zdravotná sestra bola taká nepríjemná, že som sa až aj bála opýtať sa, kam sa podel, keďže sa nám neobťažoval pri našej poslednej návšteve o tom ani zmieniť. Prišiel iný pán doktor, vraj kapacita, tiež zo „starej školy“. Na naše prekvapenie odporučil Norkovi odrezať z päty, pretože sa tak nikdy nedosiahne to správne postavenie. Na rozlúčku „zabodoval“, keď povedal, že pri operácii rázštepu, ktorá nás čakala, rovno môžu synčekovi odrezať aj z päty.
Začali sme hľadať na internete nejaké informácie o vytočených nohách a našli sme výraz PEC. Podarilo sa nám vygúgliť stránku www.radost.sk a prvý raz sme si prečítali príbehy rodičov s deťmi s vytočenými nožičkami. Často sa tam spomínalo meno Dr. Radler a návštevy Viedne. Nám to prišlo ako čosi nedosiahnuteľné, cestovať takú vzdialenosť s malým bábätkom, financie a navyše určitá jazyková bariéra. Vystriedali sme piatich ortopédov a každý odporúčal niečo iné. Na takýchto základoch sa ale nedá stavať. A tak na posmeľovanie dievčeniec zo spomínaného internetového fóra, ktoré už návštevu u Dr. Radlera absolvovali, sme sa aj my odhodlali. Napísali sme mu a on nám promptne odpovedal. Osobné stretnutie na nás urobilo veľký dojem. Čakal nás mimoriadne milý a ústretový pán, ktorý sa hravou formou pustil do vyšetrovania nožičiek. Jasne definoval, čo synovi je, čo môže pre nás urobiť a čo môžeme očakávať. Podstúpili sme sadrovanie, ktoré ale nebolo veľmi úspešné, nakoľko máme atypický PEC a navyše sme sa dostali ku Dr. Radlerovi pomerne neskoro. Tak nás čakala operácia Achilovej šľachy. Celú operáciu znášal Norko veľmi dobre a po operácii sa zobudil pokojný a bez plaču. Operácia pomohla, ale len na krátku dobu. Bolo nutné uvažovať o transfere šliach (Tibialis šľachy). Keďže ale Norkova nôžka bola veľmi maličká, museli sme čakať, kým zosilnie a dorastie. Na to, aby sme dočasne ako-tak korigovali jej postavenie, museli sme opäť pristúpiť na sadrovanie. Minulý rok sme podstúpili ešte jednu náročnú operáciu, bohužiaľ už obidvoch nožičiek, nakoľko Norkov stav sa zhoršil. Ale vieme, že sme v dobrých rukách, že doc. Dr. Radler vie, čo robí, že sa môžeme spoľahnúť na jeho úsudok a že nás nikdy neodbije.
Snažili sme sa skoordinovať aj spoluprácu so slovenskými ortopédmi, ktorí tomu ale nie sú veľmi naklonení a tak sme ostali len u jedného, zahraničného ortopéda. Je nám síce ľúto, že musíme za ním cestovať, ale nemali sme na výber. A ktorý rodič neurobí prvé – posledné pre svoje dieťa? Vďaka stránke peckárov sme našli tú správnu cestu k čiastočnému zlepšeniu zdravotného stavu nášho synčeka (riešime ešte jeho ďalšie zdravotné problémy). Ľudia, ktorí sa na nej podieľajú, nám pomohli nielen cennými radami a skúsenosťami, ale nás podržali aj psychicky.
Stále riešime ďalšie problémy. Norko začal rozprávať až v 5 rokoch, a len vďaka špeciálnym psychologickým terapiam na Slovensku a ďalšiemu operačnému zákroku vo Viedni sa rozrozprával.Po roku podstúpil ešte jednu operáciu-prerezanie jazykovej uzdičky, aby jeho vyjadrovanie sa bolo čo najzrozumiteľnejšie.
Po 9 rokoch bojovania môžeme povedať, že stav Norkových nožičiek je stále relatívne uspokojivý. Nezlepšuje sa, ale ani sa nezhoršuje. Prehlbuje sa však výškový a dĺžkový rozdiel medzi oboma nohami, čím si zaťažuje kolená a kĺby, takže každé topánky, papuče, čižmy, tenisky dávame upravovať. Aj tým, že kríval, rozvinula sa u neho skolióza chrbtice.
Stále však sme a aj ostaneme v starostlivosti docenta Radlera. Podľa jeho vyjadrenia nás ešte čakajú operácie, ale až vo vyššom veku, keď nohy nebudú tak rapídne rásť a terajšie postavenie nôh sa prípadne bude korigovať sadrovaním. A my stále bojujeme …
