Moje
druhé tehotenstvo prebiehalo úplne skvele, žiadne problémy a dokonca
som sa rozhodla aj pre 3D ultrazvuk (v 24.tt a všetko bolo v poriadku).
Pôrod bol spontánny a hlavne…rýchly.
Keď sa mi 11.11.2007 Peťko
narodil, nič som netušila. Na druhý deň mi prišla pediatrička oznámiť,
ako sa má bábätko a že má vbočené nožičky.
Myslím, že manžel a
rodičia to zobrali oveľa horšie ako ja (v rodine nemáme žiadne choroby).
Nikto mi nevedel vysvetliť “PREČO…?” a tak som si dlhých 8 mesiacov
myslela, že je to z polohy v brušku a že nemal dosť miesta.
Ortopedička
mi povedala, že sa to dá veľmi jednoducho liečiť sadrovaním. Takže po
odchode z pôrodnice sa začal 4,5 mesačný kolotoč sadrovania a behania ku
kožnej, lebo pokožka nožičiek to dosť zle znášala.
Keď sme po
takmer 5.mesiacoch ukončili sadrovanie bola som šťastná, že budeme mať
konečne dlahy po kolienka a hlavne, že sa budeme môcť normálne kúpať!
Ortopedička povedala, že dlahy má mať stále a to či bude treba operáciu
sa uvidí neskôr. Keď bude treba operovať, tak až niekedy okolo roka.
Dlahy
nám robili na mieru, lenže…nožička, hlavne päta sa mu v dlahách
nedala dobre zafixovať. A keď sa už začal stavať na nožičky, tie sa mu v
dlahách pri státí stáčali k sebe až dozadu.
Keď sme po troch
mesiacoch v dlahách išli na kontrolu, ortopedička usúdila, treba
operovať a objednala nás na operáciu (McKay), keď bude mať Peťko 11.
mesiacov. Dosť vážne ma to vystrašilo a rozhodli sme sa teda ísť ešte k
nejakým iným ortopédom (Poprad, Žilina, Prešov). Záver bol všade rovnaký
“toto je ťažký stav a treba to operovať čo najskôr!”
Na internete som našla Infodom a tam rozpísanú diskusiu mamičiek, ktoré majú detičky s PEC a dozvedela som sa o Ponsetiho metóde,
o tomto neoperačnom prístupe. Navštívili sme ročného Jarka, ktorý
absolvoval túto liečbu vo Viedni u Dr. Radlera. Skontaktovala som sa s
ním mailom a opísala mu náš stav, hodnotenia lekárov a poslala mu zopár
fotiek Peťkových nožičiek. Dal nám termín prvej konzultácie na
8.septembra 2008 s tým, že zasadrovať ho môže hneď na druhý deň v jednej
ortopedickej nemocnici v Speisingu vo Viedni.
Poriešili sme všetky záležitosti okolo cesty a hlavne staršiu trojročnú dcéru Lindu.
Dr.
Radler (hovorí aj anglicky) nám vysvetlil, že vôbec nie sme až taký
ťažký prípad a že to pôjde 4-6 sadrami. Potom, keď sa päta neposunie
sadrovaním, bude možno treba urobiť tenotómiu s následnými sadrami na 3
týždne. Nakoniec budeme nosiť špeciálnu obuv na tyči, ktorú bude musieť
Peťko nosiť na spanie do 3-4 rokov.
…a dali sme sa na boj!
Po
zložení tretích sadier Dr. Radler skonštatoval, že budú ešte jedny a
potom treba urobiť tenotómiu, lebo Achillovka je krátka a päta je stále
vysoko posadená. Peťko znášal všetko veľmi dobre, a tak sme sa po troch
týždňoch od tenotómie (presne na Peťkove 1.narodeniny) vrátili do
nemocnice v Speisingu, aby sme dostali topánočky na tyči.
Tie sme nosili do 3,5 roka, kedy nám Dr. Radler povedal, že už nie sú potrebné a bude super, ak sa bude čo najviac venovať športu (akémukoľvek). Keďže som našla aj zopár osobností, ktoré sa narodili s touto diagnózou a sú medzi nimi aj vrcholoví športovci (napr. futbalista FC Liverpool Steven Gerrard), celkom ma to potešilo a povzbudilo.
Kontroly u Dr. Radlera vo Viedni absolvujeme každých 9-12 mesiacov.
Posledná kontrola 2018 bola na hrane, Dr. Radlerovi sa nepáči, že vonkajšie šľachy chodidla sú stále veľmi voľné, vnútorné zasa prisilné. Teraz má Peťo 12 rokov a stále sa tešíme z krásnych nožičiek. Kto nevie, nič nepostrehne.
Peťo bicykluje, behá, hrá futbal a momentálne aj florbal.
Denne 10 minút cvičíme cviky na posilnenie svalov nohy, ktoré nám ukázal Dr. Radler.
Chodíme aj k fyzioterapeutovi, s ktorým cvičí SM cviky. Na poslednej kontrole nebol stav velmi dobrý, no operáciu nám zatiaľ Dr. Radler odsúva, uvidíme na kontrole v 12 a pol roku.
